reklama

Večerný dialóg

Nevšedný večer tropického leta.  Horúčava nakrájaná až po strop. Sedím za klávesnicou, myšou hýbem sem a tam. Mlčky pozerám na prázdnu plochu dokumentu. Čo, možno lepšie, o čom napísať? Ťažký vzduch sa trochu pohne, akýsi čudný vánok vstúpi do miestnosti. Len pár metrov predo mnou postarší, ctihodný pán s pohárom červeného v ruke. Labužnícky usrkávajúc a mľaskajúc, smejúcimi sa očami poznamená: „Dárek vod Voskovce. Chvíľu na mňa hľadí, chápajúc situáciu a potom, pokývujúc hlavou, opätovne položí svoju nesmrteľnú otázku: „Co číst? Jeho nezabudnuteľný a chytľavý smiech sa nesie miestnosťou a ja sa smejem rovnako srdečne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

 

„Máš pravdu majstre, občas sme všetci na smiech. Dokonca aj sami sebe. Humor je vážna vec. Aj to tvoje tragikomické „Co číst?" Kurzor na obrazovke, pohybujúci sa už hodnú chvíľu v kruhu, symbolicky pripomína Pytagora. 

„Nuž, tebe sa to povie, majstre. Blen si vypil do dna, no s úsmevom na tvári. Aj preto poznáš človeka lepšie ako ja. Tvoj preslov o ľudskej hlúposti si vychutnávam rovnako ako ty. Aj preto si tak rozumieme..."

Majster, s večne smejúcimi sa očami, šibalsky zažmurkal a odišiel užívať si pravdu Božiu. Klávesnica stále mlčala. Vzduch sa opäť rozhýbal.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Zabudol si niečo majstre?" Podozrivé ticho ma prinútilo otočiť hlavu.

„Kto si?" prekvapene som pozeral na postavičku tesne za mnou.

„Ty ma nepoznáš?" položil protiotázku záhadný prítomný.

„Nie."

„Som tvoje svedomie."

„To vážne?" zapochyboval som. „A čo tvoje tričko?"

„Aké tričko?"

„To, čo máš na sebe. Červené s čiernou podobizňou Che."

„No a?"

„Nuž moje svedomie určite také tričko nenosí."

„Som tvoje svedomie, ty mi nemôžeš diktovať, čo mám nosiť a čo nie."

„Prepáč, ale ja ti nič nediktujem a opakujem, že mojím svedomím nie si."

„Ale mohol by som ním byť."

„Prečo?"

„Lebo som originálne."

„Skutočne? Hm, to je možné. Ale čo chceš odo mňa?"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Chcem sa ťa opýtať, prečo píšeš stále o tom istom?"

„O čom?"

„O premiérovi."

„Ja píšem o ľudskej hlúposti, spupnosti a tak. O ľudských slabostiach."

„Si mi na smiech. Si ako taký maličký, nespokojný "slováčik"."

„To vážne?" vypleštil som oči od prekvapenia.

„Smrteľne vážne! A rovnako sú na tom aj ten Petrovič, Sudor, Dostál, Styk, Martinka, Surovčík, Horvát, Galbo."

„Tak to je nás dosť," uľavene som vydýchol.

„Nerozumiem," poznamenalo cudzie svedomie.

„No, je nás dosť na to, aby si sa chvíľku pozastavilo nad obsahom, nad tým o čom píšeme."

„A na čo?" spýtalo sa svedomie, stojace mi stále za chrbtom.

„Možno na to prídeš..."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ale ja to už viem. Nejde v podstate o nič iné, ako o búchanie do stola v krčme."

Svedomie má zmysel pre humor a začína sa mi páčiť. Len tak, pre lepšie zblíženie, žiadam ho o láskavosť.

„Milé svedomie, viem že si originálne, nevieš nejaký dobrý vtip. Hoci aj o prdoch." Svedomie dá hneď dva, jeden za humnom a druhý priamo v obývačke.

„To bolo dobré!" pochválim spoločníka. „A...!?"

„Čo „a"?" civí na mňa.

„No, zasmiali sme sa a teraz chvíľu vážne," domáhal som sa pointy.

„Treba ísť do ulíc, hádzať vajíčka a tak," predkladalo svoje videnie sveta.

Chvíľku som na naň pozeral a rozmýšľal, čo povedať, aby som neurazil. To by som tým vajíčkom mohol....., do hlavy......, dostať tiež.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Vieš, pred chvíľkou tu bol Werich a stále sa ma pýta - Co číst?" Dobre položená otázka na ťažkú odpoveď - O čom písať? Lebo písať o Baskoch a nepovedať nič o desaťtisícoch nevinných obetí pouličných výbuchov, umierajúcich na dlážke ulíc, znamená nerozumieť a nechápať. Písať povrchne bez toho, aby sme sa pýtali prečo, prečo, prečo?" Rovnako domnievať sa, že ak by Fred Flinston nepovolil prelety lietadiel NATO nad našou krajinou, bombardovania Slovákov v Srbsku by nebolo. Je len smutným dôsledkom Werichovho „Co číst?"

Pozrel som sa tomu cudziemu svedomiu hlboko do očí a úprimne poznamenal: „Prestaň čítať tých, ktorí o sebe tvrdia, že sú „veľkí Slováci". Nahovoria ti hlúposti, ktorým ľahko uveríš. Ako napríklad to, že v Srbsku boli bombardovaní Slováci. Začni čítať tých, ktorí stále majú čo povedať. Nepýtaj sa ich, prečo píšu práve o tom. Mnohí ti už nemôžu odpovedať. Popri tom môžeš občas prečítať aj nespokojných Slováčikov. Ak ich už budeš čítať, tak pri tom aj rozmýšľaj a najlepšie v súvislostiach. Hlavne o čom, a nie o kom to je. Keď už si, tak mysli, lebo generáli sa menia, len zločiny ostávajú stále tie isté."

Cudzie svedomie potichu, ako prišlo, tak odišlo. Zostalo len to moje, usmievavé, huncútske, to ktoré mám rád. Na chvíľu sa ochladilo.... Striasla ma myšlienka, že by som bol len jeden z davu, ktorým ľudská hlúposť a zlomyselnosť pravidelne manipuluje podľa svojej potreby.

Matej Hospodár

Matej Hospodár

Bloger 
  • Počet článkov:  263
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Miluje veselých ľudí, ktorí majú čo povedať. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu