Novinári sa nudili, veľavravne pozerali na seba a očami sa pýtali, o čom to ten šašo počmáraný rozpráva. Do poznámkových blokov si maľovali abstraktné útvary, čakajúc na niečo podstatné. Keď ani po polhodine nevyšlo z úst pána ministra nič múdre, a nervózne nohy novinárov pripomínali Nosáľovú choreografiu Lúčnice, pán minister konečne skončil. Jeho hovorca úctivo poďakoval chlebodarcovi a veľkoryso dal novinárom priestor na otázky. Minútu bolo hrobové ticho, až sa dvihla jedna ruka.
„Nech sa páči!" ponúkol priestor hovorca.
„Pán minister!" povedal unudene novinár po predstavení sa. „Koľko je hodín?"
Minister, trochu zaskočený otázkou, začal poukázaním na minulú vládu, ako hrala golf a nestarala sa o obyčajných ľudí. Prepojil to poukázaním na sociálny rozmer vládneho programu a potom rozhodne riekol. „Je desať hodín!"
Novinári pozreli na hodinky. Bolo pol dvanástej. V miestnosti sa dvihol les rúk. Hovorca dal priestor posledným trom.
„Pán minister, tvrdíte, že je desať, ale ja mám na svojich hodinkách pol dvanástej a jedna minúta."
„Pán minister trochu zneistel. „Trvám na tom, že je desať!"
Druhý novinár pozrel na svoje hodinky. „Pán minister, ja mám pol dvanástej a dve minúty. Nechcete korigovať svoje vyhlásenie?"
Minister prebodol pohľadom novinára a podráždene odvrkol.
„Minulej vláde ste takéto otázky nedávali, tá si vás kúpila, ale my vás nebudeme uplácať."
Posledná novinárka, ktorá dostala priestor, skôr ironicky poznamenala, ako sa pýtala.
„Pán minister, ste ochotný pripustiť, že čas plynie?"
Červený minister vybehol z miestnosti. Hovorca, už v jeho neprítomnosti, mimo mikrofón, no jeho citlivosť to predsa zachytila, utrúsil pohŕdavé: „Hyeny!"
Pán premiér zišiel dole schodiskom a zastavil sa. Húfy rúk s mikrofónmi smerovali k jeho ústam.
„Pán premiér, mohli by ste sa vyjadriť k vyhláseniam vášho ministra,"
Premiér sebavedomo a rozhodne vyhlásil.
„Pevne stojím za svojim ministrom, ako aj celá vláda. Trváme na tom, že je desať hodín. Ale vy, novinári všetko prekrútite. Keď poviem, že je desať hodín, tak vy napíšete, že je pol tretej."
Z davu novinárov sa ozvalo: „Je pol tretej a dve minúty..., presne. Pán premiér, ste ochotný pripustiť, že deň má dvadsaťštyri hodín?"
Pán premiér, bez mihnutia oka, okamžite reagoval.
„Trváme na našom stanovisku!"
Mladá novinárka, tak trochu zo zvedavosti, položila poslednú otázku.
„Pán premiér, mohli by ste aspoň približne zadefinovať, aký je dnes rok?"